Oteplenie o 2,8 °C nie je nevyhnutné. Správa UNEP ukazuje, čo rozhodne o ďalšom vývoji

UNEP odhaduje pri súčasných politikách oteplenie o 2,8 °C. Rozhodujúci rozdiel nie je len medzi sľubmi a činmi, ale aj v rýchlosti znižovania emisií.

Číslo 2,8 °C opisuje smerovanie sveta, nie vopred určenú budúcnosť. Program OSN pre životné prostredie (UNEP) v správe Emissions Gap Report 2026 odhaduje, že pri pokračovaní súčasných klimatických politík by globálne oteplenie do roku 2100 dosiahlo približne túto úroveň oproti predindustriálnemu obdobiu. Ak by štáty splnili všetky oznámené národné záväzky a v porovnateľnom úsilí pokračovali, výsledkom by bolo približne 2,6 °C. Rozdiel medzi týmito číslami hovorí o neuskutočnených sľuboch; odstup oboch scenárov od cieľov Parížskej dohody vypovedá o nedostatočnej ambícii.

Správa zverejnená v októbri 2026 však nekončí pri varovaní. Po prvý raz kladie výrazný dôraz na otázku, či sa po prekročení hranice 1,5 °C dá do konca storočia dostať späť. Odpoveď je podmienená rýchlosťou znižovania emisií, rozvojom energetiky a schopnosťou bezpečne odstraňovať oxid uhličitý z atmosféry. Práve tieto podmienky sú pre podniky a verejné financie podstatnejšie než samotné titulné číslo.

Tri teploty, tri odlišné predpoklady

UNEP porovnáva scenáre, ktoré nemožno zamieňať za tri nezávislé predpovede počasia. Každý stojí na inom súbore predpokladov o tom, čo vlády urobia a ako dlho pri znižovaní emisií vytrvajú. V kľúčových záveroch správy sú hodnoty 2,8 °C, 2,6 °C a 2,1 °C uvedené pri 66-percentnej pravdepodobnosti obmedzenia oteplenia na príslušnú úroveň. Nejde teda o tvrdenie, že globálna teplota bude v roku 2100 presne na jednej z týchto hodnôt.

• 2,8 °C: pokračovanie súčasných politík bez dodatočného úsilia. UNEP upozorňuje, že oteplenie by po roku 2100 mohlo ďalej rásť.
• 2,6 °C: úplné naplnenie národných klimatických záväzkov, známych ako NDC, a pokračovanie podobného úsilia aj neskôr.
• 2,1 °C: optimistickejšia kombinácia splnených NDC a dodatočných cieľov dosiahnutia klimatickej neutrality.

Posledný scenár nie je opisom dnes vykonávaných opatrení. Vyžaduje, aby sa dlhodobé ciele skutočne premenili na výsledky. Ani on pritom nedosahuje 1,5 °C. Parížska dohoda požaduje udržať rast teploty výrazne pod 2 °C a usilovať sa o jeho obmedzenie na 1,5 °C. Hranica 1,5 °C preto nie je jedinou číselnou súčasťou dohody, no z pohľadu rastúcich klimatických rizík má zásadný význam.

Prečo je to horší odhad než vlani

Medziročné porovnanie si vyžaduje opatrnosť. Správa UNEP z roku 2025 pri úplnom naplnení vtedajších národných záväzkov uvádzala rozpätie 2,3 až 2,5 °C; tohtoročná hodnota je 2,6 °C. Pri samotných súčasných politikách sa aj vlani uvádzalo 2,8 °C. Zjednodušené tvrdenie, že každý scenár sa oproti minulému roku zhoršil o rovnaký počet desatín stupňa, by preto bolo nepresné.

UNEP pripisuje zhoršenie odhadu pre splnené záväzky odchodu Spojených štátov od Parížskej dohody aj upraveným odhadom historických emisií. Nové národné záväzky predložené od poslednej správy podľa organizácie výslednú projekciu významne nezmenili. Ide o vysvetlenie samotného autora modelu, nie o dôkaz, že celý rozdiel možno pripísať jedinému politickému rozhodnutiu. Zmeny vstupných údajov totiž ovplyvňujú porovnanie rovnako ako zmeny plánovaných opatrení.

NDC sú plány, v ktorých krajiny oznamujú, ako chcú znižovať emisie a prispôsobovať sa následkom zmeny klímy. Mechanizmus Parížskej dohody počíta s ich pravidelným sprísňovaním. Podanie plánu však nie je to isté ako výstavba elektrárne, obnova budovy či pokles emisií nameraný v inventúre. Preto je rozdiel medzi scenárom dnešných politík a scenárom splnených prísľubov dôležitým meradlom dôveryhodnosti záväzkov.

Hranica 1,5 °C už nie je jednoduchá deliaca čiara

Merania európskej služby Copernicus dávajú projekciám naliehavý kontext: priemer rokov 2023 až 2025 prvýkrát presiahol 1,5 °C oproti obdobiu 1850 až 1900. Copernicus však zároveň odhaduje súčasnú úroveň dlhodobého oteplenia na približne 1,4 °C. Trojročný priemer a dlhodobý klimatický trend sú dve rozdielne veličiny. Vyššia teplota v niekoľkých rokoch preto sama osebe neznamená, že dlhodobý cieľ Parížskej dohody už bol definitívne prekročený.

UNEP napriek tomu v správe z roku 2026 považuje prekročenie 1,5 °C pri dlhodobom hodnotení za neodvratné. Priestor pre scenár bez prekročenia alebo len s veľmi malým prekročením sa podľa nej uzavrel. Novou otázkou je, aký vysoký bude vrchol oteplenia a ako dlho nad hranicou zostaneme. Aj pri dočasnom prekročení totiž môžu vzniknúť škody, ktoré neskorší pokles globálnej teploty nevráti späť.

Medzivládny panel pre zmenu klímy (IPCC) upozorňuje, že s každým ďalším prírastkom oteplenia rastú súbežné klimatické riziká. Pri dočasnom prekročení 1,5 °C môžu byť niektoré následky závažné a časť z nich nezvratná. Význam rozdielu medzi 1,8 °C a 2,8 °C teda nespočíva iba v čísle na grafe. Ide aj o rozsah a trvanie vystavenia ľudí, ekosystémov a infraštruktúry vyššiemu riziku.

Aké rýchle zníženie emisií by bolo potrebné

UNEP modeluje ambiciózny scenár, v ktorom by oteplenie približne v polovici storočia vrcholilo na 1,7 až 1,8 °C a do roku 2100 by sa vrátilo na 1,5 °C alebo nižšie. Pre cestu k takémuto výsledku by globálne emisie skleníkových plynov museli klesnúť o 18 % do roku 2030, o 45 % do roku 2035 a o 69 % do roku 2040. Všetky tri hodnoty sa vzťahujú k úrovni roku 2025, nie k roku 1990 ani k dnešnej nameranej teplote.

Aj pri úplnom splnení existujúcich NDC by bol pokles výrazne pomalší: UNEP odhaduje zníženie emisií o 5 až 8 % do roku 2030 a o 11 až 15 % do roku 2035, opäť oproti roku 2025. V roku 2035 by teda medzi hornou hranicou poklesu podľa dnešných prísľubov a požadovaným poklesom pre ambicióznu cestu zostával rozdiel 30 percentuálnych bodov. Ide o porovnanie dvoch modelových trajektórií, nie o už nameraný deficit.

Aj úspešnejší scenár má dôležité obmedzenie. Jeho modelový začiatok predpokladá prísne znižovanie emisií už od roku 2025. Nemožno ho čítať ako záruku, že rovnaký výsledok zostane dosiahnuteľný pri akomkoľvek odklade. UNEP odhaduje, že ďalších päť rokov emisií CO₂ na súčasnej úrovni by posunulo vrchol oteplenia približne o 0,1 °C vyššie.

Návrat pod hranicu závisí aj od odstraňovania CO₂

Zníženie nových emisií je len časťou ambiciózneho scenára. UNEP počíta aj s odstránením a trvalým uložením približne 320 gigaton CO₂ počas tohto storočia. Podľa organizácie to zodpovedá zhruba ôsmim rokom globálnych emisií CO₂ na úrovni roku 2024. Ide o požiadavku modelu, nie o potvrdenú budúcu kapacitu technológií alebo prírodných riešení.

Samotná správa upozorňuje na technologické a spoločensko-ekonomické prekážky, ktoré uskutočniteľnosť odstraňovania v takom rozsahu spochybňujú. Ak sa emisie nepodarí rýchlo znížiť teraz, potreba neskoršieho odstraňovania ešte narastie. Pri plánovaní investícií je preto riskantné považovať budúce zachytávanie uhlíka za jednoduchú náhradu dnešných opatrení. Rovnako neplatí, že prípadný návrat globálnej teploty pod 1,5 °C automaticky napraví škody vzniknuté počas obdobia vyššieho oteplenia.

UNEP pri tomto scenári uvádza približne 50-percentnú šancu návratu na 1,5 °C alebo nižšie do roku 2100. Aj to ukazuje, prečo výraz „možný“ nemožno zamieňať za „istý“. Hodnotenie je podmienené rýchlym začiatkom opatrení, ich dlhodobým udržaním aj zvládnutím rozsiahleho odstraňovania CO₂.

Energetika: technológie napredujú, emisie zaostávajú

V správe je aj dôvod na opatrný optimizmus. Od prijatia Parížskej dohody rástla podľa UNEP globálna kapacita elektriny z obnoviteľných zdrojov rýchlejšie, než sa pôvodne očakávalo; pri fotovoltike bol rozdiel ešte výraznejší. Pokračovanie tohto vývoja podporené ďalšími politikami by mohlo pomôcť dosiahnuť medzinárodný cieľ strojnásobiť kapacitu obnoviteľných zdrojov do roku 2030.

Rýchla výstavba však sama osebe nehovorí, ako rýchlo klesajú celkové emisie. UNEP upozorňuje, že ukazovatele absolútnych emisií v energetike, cestnej doprave aj pri metáne sa nevyvíjajú tempom potrebným na obmedzenie prekročenia hranice 1,5 °C. Rozhodujúce je, či nové nízkoemisné zdroje nahradia znečisťujúcu výrobu a či sa súčasne zníži energetická náročnosť hospodárstva.

Pre ambicióznu trajektóriu správa uvádza aj konkrétne globálne orientačné hodnoty: výroba elektriny z uhlia by mala do roku 2035 klesnúť aspoň o 75 % oproti roku 2025 a emisie metánu aspoň o 25 %. Nie sú to potvrdené národné plány jednotlivých štátov. Ukazujú rozsah zmeny, ktorý by bol podľa modelu potrebný popri rozširovaní čistých zdrojov.

Čo z toho vyplýva pre ekonomiku a financie

Klimatická politika nie je len otázkou budúcich nákladov. Európska environmentálna agentúra (EEA) odhaduje priame ekonomické straty spôsobené extrémami počasia a klímy v EÚ za roky 1980 až 2024 na 822 miliárd eur v cenách roku 2024. Menej než pätina týchto strát bola podľa jej údajov súkromne poistená. Ide o historické škody z rôznych druhov udalostí, nie o účet, ktorý možno celý pripísať otepleniu alebo priamo prepočítať na scenár 2,8 °C.

EEA zároveň identifikovala riziká pre európsku energetickú a potravinovú bezpečnosť, infraštruktúru, zdravie aj finančnú stabilitu. Pre banky, poisťovne a investorov z toho vyplýva praktická otázka: nakoľko sú financované aktíva vystavené povodniam, horúčavám alebo prerušeniu prevádzky a kto ponesie nepoistenú časť škôd? To je redakčná interpretácia dôsledkov hodnotenia EEA, nie nová kvantifikovaná prognóza UNEP.

Na druhej strane si prechod vyžaduje kapitál na výrobu elektriny, siete, úspory energie a zmeny v priemysle. UNEP uvádza, že vyhodnotenia viac než 220 klimatických opatrení našli účinné príklady v rôznych krajinách a odvetviach. Úspechy sú však zatiaľ koncentrované len na určité miesta a obdobia. Pre firmy je preto podstatné sledovať nielen vyhlásené ciele, ale aj pravidlá, financovanie a skutočné tempo realizácie.

Čo bude rozhodovať ďalej

Najdôležitejším testom najbližších rokov nebude ďalší vzdialený sľub neutrality. Bude ním pokles absolútnych globálnych emisií v porovnaní s rokom 2025, plnenie existujúcich NDC a to, či rozvoj čistých zdrojov sprevádza ústup od fosílnych palív. Rovnako dôležité bude overovať, nakoľko sú realistické projekty odstraňovania CO₂, od ktorých závisí predstava návratu pod 1,5 °C.

Hodnota 2,8 °C teda nie je verdiktom, že sa už nedá nič zmeniť. Je varovaním pred pokračovaním dnešného kurzu. Medzi súčasnými politikami, splnenými sľubmi a scenárom rýchleho znižovania emisií sú podstatné rozdiely. O tom, ktorý z nich sa priblíži realite, rozhodnú merateľné výsledky, nie samotná existencia klimatických cieľov.